Exkluzívny rozhovor s Lukášom o hudobných začiatkoch, speve, muzikáloch, rodine, živote a o tom, že neexistuje recept na hit

Lukáš Adamec – spevák, muzikálový herec, hudobník, moderátor v televízii i rádiu, manžel, otec, bývalý športovec, multitalent? Zabudla som na niečo? Ako sa najčastejšie predstavuješ ty? 

Neviem, či som multitalent, alebo mám len šťastie na to, čo robím. Možno som len bol v správnom čase na správnom mieste. Každopádne na tom, čo robím tvrdo pracujem. Sám seba predstavujem najčastejšie ako speváka. Cez spev som sa dostal k spomínaným iným profesiám, aj keď veľmi blízkym. Moderovanie je tiež v podstate komunikácia s ľuďmi, práca s hlasom a energiou. To isté rádio, aj hranie v muzikáloch. Myslím, že všetky tieto profesie majú k sebe veľmi blízko, ale vychádzajú z jedného môjho najobľúbenejšieho – spevu.

Ako vyzerali tvoje hudobné začiatky? Je všeobecne známe, že si začínal v kapele Siempre, ale mám na mysli obdobie ešte pred Siempre. Spomenieš si na svoj prvý kontakt s hudbou? 

Moje začiatky sú presne takto rozdelené do dvoch období. Pred a po Siempre. Väčšinou sú to rodičia, ktorí zoznámia dieťa s hudbou a to bol aj môj prípad. Prvý kontakt z muzikou bol určite cez rodičov. Obaja spievali, hrali na gitarách. Hrajú a spievajú dodnes, takže asi ma to cez nich lákalo a vábi dodnes. Hudba je fajn, je to niečo príjemné a mňa ako dieťa veľmi bavilo ich počúvať. Doma platilo pravidlo, že dieťa si môže vybrať jeden šport a jeden hudobný nástroj, ktorému sa bude venovať. Mali sme doma klavír, ktorý sa mi veľmi páčil. Zdal sa mi ľahký, dalo sa doňho párkrát ťuknúť a vydával zvuk, čo je samozrejme pre dieťa magnet. Klavír bol mojou voľbou a preto som nastúpil na Základnú umeleckú školu v Košiciach.

Chcelo sa ti ako chlapcovi navštevovať umeleckú školu? 

Musím sa priznať. Na klavír som síce chodil, ale veľmi nerád, 11 rokov. Umelecká škola mi aj napriek tomu dala veľmi veľa. Najmä kvalitné hudobné základy, za čo ďakujem pani učiteľke Čepeľovej. Potom som prestúpil na “synťák”, kde som chodil 2 roky, ale to už vôbec nebolo niečo, čo by ma bavilo. Klavír sa nedá len tak prehodiť cez plece, ísť hrať a ohurovať dievčatá. Vtedy som bol práve v pubertálnom veku, takže som s tým skončil. Neskôr som bol veľmi vďačný, že som mal túto skúsenosť a naučil sa základné hudobné ťahy. Na umeleckú školu mám dobré spomienky. Dala mi hlavne veľa kamarátov. Niektorí z nich dnes hrajú v známych kapelách, alebo len sami pre seba, alebo sa tomu vôbec nevenujú. Rôzni ľudia, rôzne cesty. Najťažšie na umeleckej škole boli pravidlá. Ja všeobecne nemám rád niečo prísne nadiktované. Ach, a záverečné skúšky v každom ročníku. Vtedy som musel niečo zahrať a to ma nikdy nelákalo. Napriek tomu som to dobojoval. Som tu. Živý a zdravý.

Na akých hudobných nástrojoch hrávaš?

Radšej nehrávam. Chvalabohu sú momentálne okolo mňa muzikanti, ktorí vedia hrať tak, že ja sa pri nich hanbím. Keby som mal hrať, tak zahrám na gitare. Ďalej klavír, ukulele, basa, ale tá len tak, doma, rekreačne.

Dnes po víťazstvách v talentových a zábavných súťažiach máš rozbehnutú sólovú kariéru. Bolo tvojím detským snom byť populárny?

Áno, kariéra sa rozbehla, ale môže rovnako rýchlo skončiť, takže si slávu nepripúšťam. V tomto biznise je to tak. Všeobecne, som nikdy nemal túžbu byť populárny, alebo vôbec byť spevákom. Až pred pár rokmi som pochopil, že spev ma môže živiť. Zmieril som sa s tým, že toto bude moja robota, ktorú budem robiť, kým budem vládať a verím, že čo najdlhšie. Nemal som prehnané ambície. Skôr som si na robote, ktorú som mal, vždy našiel niečo, čo ma bavilo. Nikdy som extrémne nehundral a našiel som si ľudí, s ktorými som tu robotu robil rád a bavil sa ňou. Samozrejme po vysokej škole prišiel veľký šok. Zistil som, že odteraz až kým neumriem, budem musieť vykonávať nejakú robotu, mať príjem, z ktorého budem musieť odvádzať štátu dane. To, je podľa mňa pre mladého človeka najťažšie zistenie v profesnom živote. Momentálne som šťastný, že môžem mať prácu, ktorá ma zároveň baví. Dane nedane, som veľmi rád, že som v tomto biznise.

Ktoré rozhodnutie ovplyvnilo doteraz tvoj život najviac?

Môj život najviac ovplyvnilo rozhodnutie založiť si rodinu. Manželstvo s mojou ženou a moje dve krásne deti. Rozhodnutie, že do toho ideme a že vychováme deti a rodinu spolu, to bolo asi najvážnejšie. Poviem vám, nie je vôbec ľahké skĺbiť rodinný život s mojou profesiou. Aj preto sme sa pred nejakým časom presťahovali do Bratislavy, aby to bolo jednoduchšie. Za rozhodnutie, ktoré najviac ovplyvnilo môj profesný život pokladám to, že som išiel do Superstar. Aj keď v duši pokladám za veľmi významné aj rozhodnutie, že som sa dal na sólovú dráhu.

Ako vnímaš hudobnú scénu na Slovensku? Sleduješ ostatných umelcov, ich tvorbu, žánre, spolupráce, konkurenciu, rivalitu, nových hudobníkov a kapely?

Samozrejme sledujem. Páči sa mi veľa veci. Či už sú to odvážne kroky nových umelcov, alebo počiny umelcov, ktorí sú už stálicami. Myslím si, že Slovensko má potenciál robiť dobrú hudbu, aj hudbu, ktorá by sa ľuďom páčila. Ide o to, aby sa muzikanti zamerali nato, čo sa páči im, a potom nato, čo sa páči ľuďom. Ľuďom, ktorí bývajú na Slovensku. Slováci majú úplne iné ucho, ako niekto, kto je v zahraničí. Každý sme úplne iní, odlišní folklórom, náturou, hudobnými aj sociálnymi podmienkami. Nie všade bude fungovať ten istý vzorec na hudbu. Súhlasím s mojím kolegom Tomim Okresom, že neexistuje vzorec na hit. Zase niektorí ľudia v štúdiách povedia, že existuje. Ja si myslím, že zo skladby, ktorá sa stane hitom, musí ísť niečo viac. Nejaká pridaná hodnota, nejaká duša k tomu vzorcu, ak nejaký vôbec je. Tá príde, ani človek nemusí vedieť ako a kedy. Tá musí ísť od srdca. Slováci srdce majú. Aj pri tvorbe piesní, aj pri speve, aj pri vystúpeniach. Len sa nesmú báť to ukázať. Nesmú sa báť výsmechu. Slovensko je veľmi tvrdý národ na kritiku. Svoj kritický názor prezentuje každý, bez ohľadu na konštruktivitu. Stojím si za tým, že Slováci robia dobrú hudbu, sú to veľké talenty. Veľmi im fandím.

Kto v tvojom okolí má na teba obzvlášť dobrý vplyv?

Keďže od 19 rokov žijem sám, tak najväčší vplyv na mňa majú moji kamaráti. Mojim najbližším človekom je Tomi Okres. Keď som sa rozhodol, že idem na sólovú dráhu, že opustím kapelu Siempre, tak prvý kto mi napadol a kto sa mi ponúkol na spoluprácu bol Tomi Okres. Je to nenormálne dobrý muzikant. Pochádza zo známej a uznávanej košickej muzikantskej rodiny a ja som bol šťastný, že môžem mať po svojom boku muzikanta a človeka jeho formátu. On na mňa má určite dobrý vplyv. Je to dobrák. Myslím si, že neexistuje človek, ktorí Tomiho pozná a povedal by, že je to zlý človek. Uvažuje veľmi správne na úrovni muzikantskej, pracovnej aj ľudskej a mám ho rád. Neviem, čo by so mnou bolo bez neho.

Na Rádiu Anténa Rock moderuješ reláciu Classic Rock Show. Čo ti prináša práca v rádiu?

Je to skvelá skúsenosť. Rozprávať sa sám so sebou nie je ľahké. Moderátor v rádiu nemá žiadnu okamžitú spätnú väzbu. Ja mám super reláciu, kde hovorím o kapelách, starých hitoch, o zážitkoch, o piesňach. Sú to také pikošky z rokov 60-tych až 90-tych. Kedže mám túto hudbu najradšej, oveľa radšej ako modernú, tak si myslím, že mi pozícia moderátora v rádiu sedí. Zisťujem veľa nových vecí. Som šťastný a vďačný, že ich môžem podávať ľuďom ďalej.

Hráš niekoľko rokov v slovenských a českých muzikáloch. Čo ti priniesli muzikálové roly z pohľadu speváka?

Priniesli mi hlavne tréning, lebo nie je jednoduché spievať a do toho sa hýbať. Popritom rozmýšľať nad hereckým výrazom a charakterom postavy. Muzikály mi dali určite tréning a sústredenie. Spievam oveľa lepšie odkedy vystupujem aj v muzikáloch. Je to veľmi dobrá skúsenosť. Odporúčal by som každému spevákovi, aby sa nato dal. Mojím neskromným zistením je fakt, že som sa minimálne raz toľko zlepšil v speve ako predtým, kým som muzikály nehral. To všetko bol proces, ktorý sa stal. Začal v malom a teraz si môžem dovoliť spievať Judáša v muzikáli Jesus Christ Superstar, čo je neuveriteľne ťažká rola na spev. Reálne, nie je možné len tak prísť a začať spievať muzikál. Treba nato tréning, veľa cvičiť a makať. To všetko som ja a moji muzikáloví kolegovia absolvovali a preto to môžeme robiť.

Vnímaš reakcie publika na svoje muzikálové vystúpenia?

Mám za sebou predstavenia, ktoré sa hrali na Slovensku a v Českej republike. Ľudia, ktorí majú radi muzikál ho určite náležite ocenia. Cestu k muzikálu si ľudia musia nájsť. Ak sa k nemu dostanú náhodou, tak je nutné pochopiť ako funguje. Najmä to, že je naozaj náročné skĺbiť tri umelecké sféry – tanec, spev a herectvo. Sú ľudia, ktorých to nadchne po prvom vystúpení, iní si musia pozrieť dva aj tri. Potom je už len veľmi málo ľudí, ktorým sa to nepáči. Naopak stanú sa doslova závislí na muzikáloch. To sa stalo aj mne.

Si aktívny na sociálnych sieťach, kde denne informuješ viac ako 35 000 fanúšikov o novinkách zo svojho osobného aj profesného života. Je pre teba, ako umelca, tento spôsob propagácie prirodzený? Považuješ ho za výhodu, či skôr nutnosť tejto doby?

Ja som generácia, ktorá si zažila aj fungovanie bez internetu a nie je úplne pripútaná k sociálnym sieťam. Aj keď samozrejme dnes sa ma to dotýka veľmi silno a venujem sa im niekedy až príliš často. Je to nutnosťou tejto doby a aj výhoda. Všeobecne internet priniesol muzikantom to, že hodnota ich hudby spadla nižšie, nakoľko je široké spektrum hudby prístupné zadarmo. Je ťažké prežiť ako umelec, ktorý nemá ako predať svoju hudbu. To, že sociálne siete existujú a teda pre umelcov existuje forma propagácie na tejto úrovni zadarmo, je určite výhodou.

Autor: Jana Palenčárová
Foto: Marek Čecho

Leave a Reply